← Zápisky z Ázie

Den 3: Denpasar → Batubulan → Ubud

7. Január, 2026

Rano som sa vybral na streku k autobusovej zastavke. UV index stupal od 6 stupna po 8, ale myslim ze som sa vdaka castemu premazavaniu moc nespalil.

V obchode som rozmenil peniaze nech viem lepsie zaplatit a pritom mi padol do oka maly nechladeny balicek oznaceny “cheddar”.

Zastavku som nasiel – ani som nevedel ake som mal stastie, pretoze to bola z dnesnych jedina oznacena. Sadol som si a rozbalil chedar. Ukazalo sa, ze vo vnutri je taky trochu stvrdnuty, nie moc dobry, taveny syr.

Kusok obalu mi padol na zem a ked sa mi ho podarilo zdvihnut a vystrel som sa, tak som uvidel ako mi prave odisiel moj autobus. Autobusy nemaju schedule, chodia ako sa im chce, takze nikdy neviete kedy pride.

Grilujem sa na slnku a prichadza chlapik co chce tiez ist autobusom. Pytam sa ho ci sa tam da platit cashom. Chlapik tvrdi ze to urcite nie, ze treba qr kodom. Ja hovorim ze Mein Gott ze to je nulova sanca ze pojde s mojou bankou. On ze este mozem mat dopravnu kartu ze nech si idem kupit do potravin. Idem do potravin, tam mi hovoria ze musim ist do druhych potravin, oproti cez cestu. Idem do potravin cez cestu tam mi hovoria ze karty na autobus nikdy nemali. Kde sa daju kupit? Neviem, skuste ist do banky.

Vraciam sa na zastavku (dude tam este je) a hovorim mu ze v potravinach to neni. Napokon ho presvedcim ze nech mi preda svoju kartu a nech on plati qr kodom ked hovori ze je to take dobre. Davam mu za nu 2,50 €.

Prisiel autobus, odviezol som sa nim viac do centra Denpasaru. Mam tu vyhliadnute dve pamiatky. Katedralu Ducha Svateho a Bajra Sandhi – “a monument to the struggles of the Balinese people throughout history”. Po ceste k nim sa zastavim aby som sa natrel a polozim vak do mraveniska velkych mravcov ktori sa na mna okamzite vrhnu.

Katedrala je celkom cool, ma zaujimavy mix europskej a miestnej architektury. Myslim ze som este nebol v katedrale uplne sam.

V monumente su dioramy zobrazujuce utrpenie baliskeho ludu. Vacsinou bolo sposobene Holandanmi. Tiez tam nik neni, ale v muzeu som uz asi osamote bol.

Sadam si v zahrade, otvaram pivko a vypisujem ludom v europe nech vstavaju do roboty.

Potom ale nestiham obed a ponahlam sa na dalsi autobus. Tentoraz je to uz obtiaznejsie lebo zastavka je (tak ako aj tie nasledovne) neviditelna. Pozorujem z nej 4 typkov co maju nasledovny job: stoja pred budovou a vzdy ked z nej chce niekto vyrazit (alebo pripadne do nej z toho problematickejsieho smeru odbocit) zastavia premavku. Su celkom veseli. Autobus pride z inej strany nez predpovedali google maps (a aj inam nez mi slubovali styria pankovia) a napriek mojmu mavaniu mi ujde. Prechadzam cez cestu a cakam na dalsi.

Po dvoch prestupoch ma caka cosi nove. Linka ktora sa nevola K2B, alebo K3B a podobne ako tie predtym, ale tato sa vola “GOR Ngurah Rai”. Ukazuje sa ze je to autobusove nadrazie. Pytam sa sofera ci mi tam bude platit moja dopravna karta, slubuje ze hej. Pytam sa ci ide tam kam chcem ist, on ze nie, ale ze dalsi pojde. Po pol hodke (a kratkom pit stope v potravinach) sa nachystam na nastupisti. Je tam nova pani a pyta sa ma kam chcem ist. Ukazujem jej to v mapach a ona ze to si mozem vyhodit z hlavy ze ta linka uz davno nepremava.

Vratim sa teda naspat k mojim overenym autobusom K3B a potom K4B. Na rovnakej zastavke prestupuje cinanka s backpackom s ktorou sa dame do reci. Stale sa ma pyta ze ci sa nebojim ze ma okradnu, ze ved indonezia je strasne nebezpecna. Ja hovorim ze ved to je dost bezpecna krajina. Ona ze to mi tak pride asi preto ze som z Europy, ze tam sa kradne este viac. Asi ma pravdu, neviem ako je to v Cine. Shu mi slubi ze mi ukaze ze ako sa plati v autobuse qr kodom a vytiahne alipay. A ja ze no moment ze ved ja mam tiez alipay.

Ide tiez do Ubudu tak ako ja, ale ja sa chcem po ceste zastavit v Bird sanctuary tak vystupim skor. Shu hovori ze to nestiham. Nema pravdu, paradne to stiham. V Batubulane (kde je Bird Park) ma na ulici prenasleduju 4 psi. Ujdem im az v Bird Parku. Vstupne je drahe, 19 €.

Bird Park mozete poznat z Tininho instagramu. Je to tam pekne, maju vela cool vtakov vypustenych na volno. Ruske dieta nahana plameniakov a ja sa nad tym pohorsujem, ale len v hlave. Opatrovatelka na mna polozi papagajov. Pytam sa jej ze ako to ze su taki kludni a vysvetluje ze sa narodili u nich a od mala ich cvicia na kontakt s ludmi. Minuly rok sa im podarilo hatchnut 20 ohrozenych vtakov. Da sa pozerat aj do hatchery na mladata v roznom stadiu vyvoja. Dalej maju cool chatku so sovami, bavim sa s pelikanmi a aj s ciernou labutou. Cierna labut v jednom momente zacne sypiet a skoro ma uhryzne a ja sa zahanbim ze som ju vlastne nechcene otravoval ako ti rusi.

Dobry bol ten bird park, stal za tie peniaze. Idem naspat na zastavku (inak tie zastavky su vzdy tak 2km od bodu kam chcete actually ist) a uz sa citim dost hladny. Bojim sa ci este nejaky autobus pojde, alebo ci ostavam v Batubulane. Nastastie pride a ja po ceste pospavam.

V Ubude sa ubytujem na hosteli. Je ti o poznanie viac turistov, v 18-postelovom dorme sme 4.

Siel som na veceru do ako-tomu-chapem fancy restauracie. Dal som si ich special – Rendang. Je to slowcooked hovadzie v kokosovom mlieku, 8 hodin prvy den a potom este 4 hodiny druhy. Je to dobre. S dvomi ladovymi cajmi z lychee platim 15 €. V potravinach si kupim pivo a vratim sa na hostel.

Pocari Sweat counter: 6