← Zápisky z Ázie

Den 13: Jakarta

17. Január, 2026

Rano vyrazam na free walking tour booknutu cez guruwalk. Chcel som ist uz skor, ale pred Jakartou ziadna nebola. Tour vedie Fajz, v ramci Jakarty je ako guide underdog (ma o dost menej reviews nez ostatni), ale je velmi entuziasticky a hlavne sa s nim dobre komunikuje. V skupinke su s nami dvaja kanadania (Quirim a Dan), nemec Stephan a madarka a dvaja holandania, s nimi sme sa az tak nerozpravali.

Kanadania sa velmi tesia ako tu budu surfovat, lebo ze surfuju aj doma ale ze neni mozne aka strasna zima je im vzdy na tom surfe, hovoria ze to by sme neverili. A ze tu to bude nekonecne lepsie nez v kanade. Stephan sa zas tesi na potapanie.

Prva zastavka je grand mosque, vyzuvame sa a ideme dnu akurat pocas modlenia. Posobi to na mna trochu ako istropolis. Vraj sa sem zmesti 200 tisic ludi. V minulosti tu mali vystupenia Obama a papez Frantisek. Obama zil v Jakarte od 6 do 10 rokov. Ked sa vratil ako prezident, tak mal cast prejavu v indonezcine.

Cez cestu od mesity je katedrala. Historka je taka, ze mesitu postavili po vyhlaseni nezavislosti a postavili ju priamo oproti holandskej katedrale aby ukazali intenciu aby v Indonezii tieto kultury a nabozenstva pokojne koexistovali. Fajz tvrdi, ze pocas krestanskych sviatkov poskytuje mesita svoje vonkajsie priestory krestanom a pocas islamskych naopak.

Autobusy v Jakarte maju take seriozne zastavky s turniketmi kde sa pipaju karty. Nastupuje sa z peronu a dvere su vysoko nad zemou. Inak co sa tyka dopravy je Jakarta ina nez zvysok ostrova. Je tu vela prechodov a semaforov a dodrziavaju sa. Ludia az tak nejaywalkuju, lebo na hlavnych tepnach je v strede cesty plot.

Uplynule dni som rozmyslal nad tym, ze tento SE asia dopravny chaos mi v mnohom aj vyhovuje. Svojim sposobom je tu (nie v Jakarte, ale napriklad v tej Surabayi) chodec autenticky na vrchole dopravnej pyramidy – moze kedy chce a kde chce vkrocit do vozovky a ostatni sa mu prisposobia. Nikto netrubi, nikto nepinda, proste sa mu vyhnu. Nie je to najbezpecnejsie, ale je to velmi slobodne. Lenze ako pre koho. Je to velmi slobodne pre mna, ale myslim napriklad na vozickarov, ktorych v takychto krajinach nevidno vobec ziadnych. Nemyslim si, ze tu magicky vsetci vedia chodit. Asi to bude skor tak ze su cely zivot zavreni doma, pretoze pohybovat sa po vonku pre nich nie je realisticke. Tak uvedomujuc si tento aspekt to nie je vysneny system, hoc mne osobne vyhovuje. No a Yogyakarta aj Jakarta to so svojimi chodnikmi potvrdzuju. Cuduj sa svete zrazu vidno v meste kopec ludi s vozikmi a barlami.

Anyway, Fajz nas berie autobusom do narodnej kniznice kde sa da pozriet zvysky zadara. Dalej ideme na consky trh a do chramu. V chrame je macka s prsiplastom. Fajz sa stazuje ze nepocuvame vyklad ale riesime macku. Priznava ze nevie preco ma macka vec na chrbte.

Objavujeme predajnu Bata tak vsetkym vysvetlujem suvislosti. Dostavame jest nieco co je ako empanada ale je zaujimave ze v nej je vajce na tvrdo. A tiez nejaky dezert posypany holandskym hagelslagom.

Na starom namesti pozerame kolonialne budovy. Je tu pohodenych vela bicyklov a ludia sa na nich vozia dokola a hraju sa ze su holandania. Dalej ideme do stareho pristavu a neskor sa zastavime pri typkoch co maju krokodila. Krokodila mi strcia do ruky ze nech ho podrzim. Dalej vyberaju hady roznych velkosti. Ked vymenim krokodila za hada tak spominam na to ako nejaka Alenkina kamka priniesla hada do Maleho Rima a cely sa na mna vylial. Manici tvrdia ze robia nejake conservation efforts a pytaju donation, ale mozno je to cele ojeb. Davam im dve eura ktore by som aj tak nechal Fajzovi, takze v podstate to ide z jeho budgetu.

Vratime sa na hostel v ktorom sme zacinali a s kanadanmi, stefanom a fajzom si davame pivo. Nechavam mu vsetky svoje peniaze lebo uz aj tak idem von z krajiny, ale neni to vela, asi 12 €. Tour bola spickova, podla mna najlepsia na akej som bol. Mam povinnosti tykajuce sa coco ichibanya, ale dohodneme sa ze sa stretneme vecer.

Vratim sa teda do nakupneho centra kde je ichibanya. Uz sem idem druhy krat ale stale nechapem ze ako sa da vojst alebo vyjst ako chodec. Zvonku jazdia zo vsetkych stran auta a vzdy vybehnem po rampe pre auta a obehnem sekuritakov co mi zakazuju ist tade.

Vnutri je to tiez extremne bludisko. Poschodia su BG 2, BG 1, G, 1, 2, 3, 3A, 5, 6, 7. Coco je na 3A.

V Japonsku ma tato restauracia stupne stiplavosti 1-10, 15 a 20, cize spolu 12 roznych. S tym, ze 20 je zatial jedine jedlo co som si kedy dal v restauracii a bolo tak stiplave ze som ho nedokazal dojest. Tu je to 1-7 a som sklamany ze 7 je uplne v pohode.

Davam si japonske curry s katsu reznom, gordonom, syrom, omeletou, vajcom na makko a vajcom na tvrdo a nejaky salat. Chuti to vyborne.

Vratim sa na hostel, osprsim sa a pobalim a okolo 23:00 si zoberiem taxik spat za mojimi homeboymi. Taxikar pride na BYDe tak to ma potesi. Som prekvapeny ze zvnutra to vyzera ako bezne auto, cakal som nieco podobnejsie Tesle.

Kanadania uz spia, ale Fajz a Stefan hraju karty s Fajzovou kamaratkou Emily a dvomi nemkami. Pridam sa, je to celkom zaujimava hra. Okolo druhej to zabalime a Emily ma odvezie na moj hostel (nezobral som si veci lebo povodne chceli ist niekam von). Rozpravame sa prevazne o vojne na Ukrajine. Indonezania to az tak neriesia, ale ju to zaujima.

Vyzdvihujem si veci (tuto noc si bolo zbytocne zaplatit) a beriem taxik na letisko. Ako sa odubytovavam tak vo vesmirnom pode nieco strasne rupne takze mozno som ho zlomil. Dobre ze sa uz dekujem.

Pocari Sweat counter: 27